Bohemia Inline 2005 očima Igrlíka
Uspořádat silniční závod na bruslích, je v čechách docela zajímavá výzva. Problémů, které je potřeba vyřešit moc není. Stačí najít vhodnou silnici, objednat skvělé počasí a koupit spoustu barvy ve spreji, pak ještě pár měsíců vyřizovat rozličná povolení a nakonec v sobotu 10. září 2005 proběhl už druhý ročník Bohemia Inline. S drobným zpožděním jsou tady fotky a Igrlíkovo ohlednutí za BILem 2005.
Je päť hodín ráno, piatok 9. septembra. Prešov. Po cca štyroch hodinách spánku, prerušovaných naháňaním, upozorňovaním, vyzývaním a napomínaním v byte chaosiacich rodinných príslušníkov – Rusalky (polovička) a Buba (junior) – sadám za volant a hlásim: Nasledujúca zastávka Liberec! Stretnutie s rodinou a Bohemia Inline 2005 sú naše dva aktuálne ciele. Vlastne v tomto okamihu iba moje – druhý člen rodiny s ekvivalentnými cieľmi – dcérenka Alexis – je v Prahe, a na cestu vyrazí tak o desať hodín. Zvyšok rodiny sa predbežne stotožňuje iba s prvým! Temnou nocou sa rútime na západ… (strih)
Je stále piatok, niečo po poludní, a pred nami je Liberec. Rádio hlási v Prahe oblačno, od západu zhoršovanie počasia, miestami prehánky a búrky. Nad nami je blankytne modrá obloha a žiariace slnko. Už len trafiť ten správny exit! Ale kto si to má po tých rokoch pamätať… Hurá, na tretí raz to klaplo a my klopeme na tie správne dvere. Nazdar rodina!!! (strih)
Sobota, 10. septembra. Ja (Igrlik) a Alexis prežívame predštartovnú horúčku. Teda predovšetkým ja. Celú noc sa mi pred očami premietali Baludove obrázky mokrej trate! Nadránom som sa strhol zo sna na šumenie spoza otvoreného okna. So zatajeným dychom hľadím do ranného brieždenia. Buch! Pád toho kameňa zo srdca bolo priam počuť. Iba vietor v korune stromu… Prezentácia už začala, takže ideme… A musíme si aspoň na kúsku pozrieť trať nasucho, keď už včera na to nezvýšil čas! Realita nám vyráža dych. Odchovaní rovinkami chodníkov pozdĺž rieky Torysy nemo hľadíme na zjazd z Rumjancevovej. Tak tu zložíme kosti… Ochotný člen organizačného tímu v červenom tričku síce nemôže zabezpečiť nami požadované matrace, žinenky a vankúše do oblúku výjazdu z klesania, ale ponúka aspoň svojich asi 90kg živej váhy ako nárazníkovú zónu! Zlatý chlapec!!! Alexka štartuje o 12:15, takže návrat do wigwamu a psychická príprava (na čokoľvek). Na scéne sa objavuje práve zobudený junior Bubo. Plný nadšenia vyhlasuje, že ide s nami! Na otázku, či povzbudzovať, znechutene vyhlási: „PRETEKAŤ!!!“. Pohľady skĺznu na jeho ROCES Majestic 12. Predstavujem si ich na štartovnej čiare – dve bojové vozidlá pechoty v kamufláži spojených národov vedľa ferrari, lamborghini, maserati, jaguárov… Ideálne do skejtparku, ale na speed??? Bubo sa nevzdáva: „Keď to dokáže ona (Alexis), tak aj ja! Ja to vydriem!!!“. Tak dobre! Dostáva súhlas podstatnej a rozhodujúcej časti rodiny – Igrlika a Alexis – Rusalka už dávno konštatovala psychické anomálie a podivuhodnosti ostatných členov rodiny a tak sa od nich dištancuje, ešte dvestokorunáčku do vrecka, prilbu od bratranca a ide sa. Smer Tržní náměstí!
Práve prebieha vyhlasovanie výsledkov detského preteku. Obuť sa a rozjazdiť na trať! Slniečko pripeká (Balud musel celú noc mlátiť do tam-tamov a mrmlať zaklínadlá, pretože také krásne počasie v Liberci v deň preteku, to nemohlo byť len tak samo od seba) a špáry v asfalte zaliate smolou sa menia na smrteľné pasce. Organizátori samozrejme vysprejovali celú trať červenými výkričníkmi, oblúčikmi, označili najchytľavejšie pasce, ale dostane ťa práve taká nenápadná… Pomaly sa s Alexkou púšťame hore Ruprechtickou, objavujeme občerstvovaciu stanicu s roztomilou obsluhou, vevericu, ktorá so záujmom pozoruje kolieskových ľudí, a spúšťame sa späť k štartu. Tak toto by sa predbežne s trochou opatrnosti dalo prežiť! Nasleduje test druhej strany. Pomalý výjazd k otočke, pohľad do smrtiacej hlbiny a opatrný rozjazd. Vzpriamený brzdím čo to dá a snažím sa pohľadom identifikovať všetky potenciálne zákernosti a pasce. Okolojazdiaci chlapík povzbudzujúco vraví: „To se jenom rozjedeš, nemusíš nic dělat a v pohodě to ustojíš“. No ďakujem pekne! Srdiečko mám vožakde v krku a sebavedomie ešte nedorazilo, lebo ho nie a nie nájsť…
Komentátor zvoláva pretekárov na štart deviatky. Začína iná nervozita – na pásku nastupuje juniorská časť výpravy. Netuším, čo sa Alexke preháňa hlavou a tmavé okuliare perfektne kryjú všetky hnutia mysle, ale asi to bude rovnaké ako u mňa. Všeobecne nemá rada zjazdy, a to ani na bajku! Kaskadér Bubo napriek gigantickým bielym „půllitrákom“ na nohách srší sebavedomím a optimizmom. Obrúsený drsným asfaltom skejtparkov, ošžahaný vetrom kaviarenských ventilátorov a počas posledného polroka zocelený električkovými koľajami bratislavských ulíc je odhodlaný vydať zo seba všetko!
Štart! Pole pretekárov vyráža vpred do kopca, biele tričká mojich juniorov sa v agresívnej tlačenici pmaly prepadajú do záveru pelotónu. Miznú za zákrutou… Nervózne čakám, ako zvládnu prvé zjazdy. Ignorujem na čelných pozíciách prelietavajúcich dravcov v kombinézach s množstvom koliesok na nohách a s napätím sledujem výjazd zo zákruty. Áno, Bubo je tu! Dva biele obrnené transportéry na nohách rachotia sadou šialene ojazdených Senatov (reálny priemer okolo 50 mm), ale dáva do toho všetko!!! Vzápätí sa objavuje aj Alexka. Opatrne v polovzpriamenom aerodynamicky brzdnom postoji prechádza popred nás a smeruje ku kritickému miestu – hore Rumjancevovou a späť. O chvíľku Bubo suverénne zjazdí záver prvého kola a prechádza cieľovou kontrolou rozhodcov do ďalšieho kola. S napätím sledujem Alexku – prichádza, prechádza, všetko zvláda, ide ďalej!!! Buch! Ďalší kameň zo srdca. Tak, teraz mám chvíľu oddychu a môžem sledovať aj boj na trati. Snáď niečo odkukám… A je tu ďalšie kolo. Bubo, spotenejší ako je u neho obvyklé, sa tvári stále optimisticky. Alexka, stále za ním na dohľad, vyzerá v pohode. Zjazd po obrátke, opatrný prejazd zákrutou, cieľová páska, fajn, ustála to… odporný zvuk asfaltu trhajúceho papier, plasty a … lepkavá asfaltová špára kúsok za cieľovou rovinkou a Alexka padá na zem!!! Vyskakuje na rovné nohy, odtrhnuté číslo ihneď schmatne do ruky, pokynie pribiehajúcemu zdravotníkovi „…vrátim sa, až to dokončím!“ a vyráža do posledného kola. Posádka občerstvovacej stanice pomôže vrátiť rozhodený organizmus do normálneho fungovania a Alexis vyráža do finiša. Dojazd, slzičky zmiešané s potom rinúcim sa spod prilby – „Bubo mi po tom páde ušiel, ja som na neho mala!!!“ a je tu koniec hobby deviatky. Alexka si napriek hnusnej lepkavej smole vylepšila osobák, Bubo v absolútne nemožnej výstroji, bez tréningu a vôbec prvý raz na takýchto pretekoch dokázal zajazdiť slušný východiskový čas do budúcnosti. Pauza na vyhodnotenie a vyhlásenie víťazov … a nervozita sa vracia!
Vychádzam na uvoľnenú trať a spoločne s ostatnými fitness a speed pretekármi sa rozkorčuľúvam. Súčasne začínam uvažovať, na základe čoho sme vlastne boli takto rozdelení. Ja som sa záhadne ocitol v elitnej spoločnosti speed!!! Nuž ale čo narobíš, aj keď si vlastne iba začiatočník, koliesok máš iba osem, dokáž že na to máš! Výzva k prezentácii na štartovnej čiare… Niečo ako promenáda v plavkách. Vyvolávaní podľa čísel prichádzame, zoraďujeme sa na štarte, poočku sa premeriavame. Vrcholí predštartovná nervozita. Kratučká výmena názorov medzi jedným z pretekárov a trošku rozvláčnym komentátorom, okamih napätia a – ŠTART! Rád by som napísal, že som „vyrazil vpred“, ale popravde som sa pomaly rozbehol na tom jedinom kúsku akože rovinky a vydal sa hore kopcom v ústrety neznámemu… Úvodné stúpanie, opatrne dávať nohy, neprilepiť sa na vyznačených smolných pásoch, nespadnúť na kanáloch, hore, hore, hore. Otočka a pre zmenu dole. Pokúšam sa o niečo ako zjazdový postoj, vydýchavam sa, trošíčka aj odpočívam. Klesanie do cieľovej rovinky, prejazd a stúpanie do Rumjancevovej. Fuj, hore sa už ledva vlečiem. Obrátka a hľadím do hlbiny! No čo, ide sa… Pribrzďujem a udržiavam si zvládnuteľné tempo, hľadám stopu. Míňajú ma machri, čo v zjazdoch asi vyrástli a toto jazdia s prstom v nose. Ale pre mňa je dnes dôležité prežiť a dôjsť!!! Tak opatrne vpred. Cieľová rovinka tentoraz z tej správnej strany, prejazd, POZOR NA SMOLU !!! a vpred do druhého kola. Zaznamenávam povzbudzujúce hlasy fanúšikov, pokúšam sa odpovedať alebo aspoň zamávať dúfajúc že patrili mne a pritom sa snažím nestratiť kontakt s pretekármi predo mnou. Kolo za kolom, začínam si zvykať na zjazdy, nadobúdam aj trošku sebavedomia a istoty, ale stále sa v duchu okrikujem: „Neblbni, dávaj pozor, ešte nie je koniec“. Hodím očkom za seba, niekto je ešte za mnou, vpredu ma ťahá oranžové tričko. Niekedy v treťom kole mi dala vedúca dvojica prvé kolo, potom ešte raz… Na okamih sa pri tom rozdiele rýchlostí cítim ako divák, tak ich hlasno povzbudím. Popri trati už postávajú tí, čo dojazdili, diskutujú, bavia sa. Ja ešte idem ďalej! Pohľad na hodinky, kalkulačka v hlave – áno je tu posledné kolo. Zbieram zbytky síl a tvárim sa, že je to niečo jako finiš. Cieľová páska a KONIEC!!! O necelú sekundu neskôr som sa chytil do lepkavého pásu smoly – dofrasa, hádam sa teraz nevytrieskam! Zúfalo sa stabilizujem, mierim však rovno na nejakých ľudí pri obrubníku, ďalšia lepkavá smola, obrubník je už tu, rýchlo vyskočiť na chodník, spomaliť, oblúčikom späť na cestu, brzdím, slalom medzi kuželmi, stojím! Preteky skončili. Prechádzam pomaly na plochu pred pódiom. Preobúvam sa, korčulky idú pod lavicu a ja k stánku s emblémom Rohozec. Jedno orosené točené bolo presne to pravé, čo som práve potreboval. Ešte pár slov okolo, pozdrav sem a úsmev tam, tlačenica pri vyvesených výsledkoch, ceremoniál vyhlásenia víťazov a – Bohemia 2005 je minulosťou a peknou spomienkou. Nad bazénom sa začínajú zbiehať mraky, kdesi v diaľke zahrmelo Liberec…nazdar!
O autorovi: Igrlik – kedysi dávno kúpil korčule svojim deťom Alexke a Bubovi a zaviedol ich do novo otvoreného skejtparku. Sám začal korčuľovať o mnoho rokov neskôr, keď junior Bubo vyrástol zo svojich agresiviek a ešte neboli dosť zničené na vyhodenie. A Igrlikovi boli dobré!!! Prisvojil si ich a pokúsil sa o prvé krôčiky. Potom druhé, ďalšie… Potom v rodnom meste (Prešove) začali budovať chodník pre cyklistov a korčuliarov. Občas sa po ňom rekreačne prešiel, keďže to veľmi nešlo, kúpil do starých korčulí trošku lepšie kolieska. Na jeseň minulého roku sa konečne rozhodol, že by bolo potrebné s nadváhou a nedostatkom pohybu urobiťaj niečo radikálnejšie. Kúpil si nové vlastné fitness korčulky a pre rok 2005 si vytýčil tri hlavné postupové ciele: 1. zabehnúť oficiálny polmaratón a vydržať do konca – zúčastnil sa domáceho Ententiki polmaratónu, Nestlé Life In Line Praha a Bohemia Inline a vždy došiel… 2. neskončiť posledný – to sa podarilo vo všetkých troch 
3. mať čas pod hodinu – na Bohemii !!! Zistil, že život na kolieskach je úžasný a spoznal kopu fajn ľudí. Verí, že so všetkými sa bude stretávať aj naďalej.
Pro Inlajn.Cz Igrlík
Sdílejte článek kliknutím na ikonku oblíbené sociální sítěDiskuse
Komentáře k textu
Rss komentářů tohoto textu - Formulář pro nový komentář
K textu nebyl napsn dn koment.